„Zákony“ Európskej únie (druhy právnych predpisov EÚ)

Primárne právo

Každé opatrenie, ktoré prijme Európska únia, sa zakladá na zmluvách uzavretých medzi členskými štátmi (ďalej len „Zmluvy“). V týchto Zmluvách sa vymedzujú nielen ciele EÚ, ale aj normatívne základy fungovania samotnej EÚ, t. j. najmä pravidlá upravujúce fungovanie jej inštitúcií, rozhodovací proces a vzťahy medzi EÚ a jej členmi. Keďže tvoria základ pre vydávanie všetkých aktov EÚ, nazývajú sa tzv. primárnym právom. Ide o najvyšší prameň práva Európskej únie.

Primárne právo zahŕňa:

• zakladajúce zmluvy (Parížska zmluva, Rímske zmluvy, Maastrichtská zmluva),
• pozmeňujúce zmluvy (Jednotný európsky akt, Amsterdamská zmluva, Zmluva z Nice, Lisabonská zmluva),
• prístupové zmluvy (napr. s Portugalskom a Španielskom z roku 1985),
• protokoly pripojené k uvedeným zmluvám,
• dodatkové dohody, ktorými sa menia a dopĺňajú niektoré časti zakladajúcich zmlúv (napr. Zmluva o jednotných orgánoch z roku 1965),
• Charta základných práv Európskej únie,
• všeobecné zásady stanovené Súdnym dvorom Európskej únie.

Sekundárne právo

Európska únia sleduje ciele stanovené vo svojich Zmluvách prostredníctvom viacerých druhov právnych aktov. Niektoré z nich sú právne záväzné, iné nie. Niektoré sa vzťahujú na všetky krajiny EÚ, iné len na niektoré.

Okrem primárneho práva je teda právo Európskej únie založené aj na sekundárnych zdrojoch, ku ktorým patria:

• nariadenia (napr. nariadenie o GDPR),
• smernice (napr. smernica Európskeho parlamentu a Rady o ochrane osôb nahlasujúcich porušenia práva Únie),
• rozhodnutia (napr. rozhodnutia o účasti EÚ v rôznych protiteroristických organizáciách),
• stanoviská (napr. k balíku Čistejšie ovzdušie pre Európu),
• odporúčania (napr. odporúčanie, aby súdne orgány krajín EÚ vo väčšej miere využívali videokonferencie na uľahčenie cezhraničnej spolupráce v súdnych záležitostiach).

Nariadenie je záväzným aktom normatívnej povahy. Je priamo záväzné vo všetkých členských štátoch, pokiaľ nie je za výnimočných okolností stanovené inak. Nariadenie je v práve Európskej únie tým istým, čo zákon pre vnútroštátne právo. Je záväzné nielen pre členské štáty, ale vzťahuje sa aj na všetky fyzické a právnické osoby v členských štátoch. Preto sa tieto právne akty automaticky a jednotne uplatňujú vo všetkých krajinách EÚ od okamihu nadobudnutia ich platnosti. To však nemožno povedať o smernici, ktorá nie je všeobecne záväzným právnym aktom vo vzťahu k jednotlivcovi. Tá zaväzuje len členské štáty, a to v ohľade výsledku, ktorý sa má podľa smernice dosiahnuť. Pritom sa ponecháva úplne na štáte, aké metódy alebo formy regulácie sa rozhodne použiť na dosiahnutie tohto cieľa.

Naopak rozhodnutie je individuálny akt, ktorý zaväzuje len ten členský štát alebo právnickú či fyzickú osobu, ktorej je určený. Nie je potrebné ho transponovať do vnútroštátneho práva. Odporúčania a stanoviská napokon majú len určitú pomocnú úlohu, keďže v ich prípade nejde o právne akty, a preto nie sú právne záväzné. Orgány EÚ nimi len vyjadrujú svoje stanoviská a navrhujú alebo odporúčajú určité kroky bez toho, aby sa osobe, ktorej sú určené, ukladala akákoľvek zákonná povinnosť, alebo umožňujú orgánom EÚ vyjadriť sa bez toho, aby sa z toho vyvodzovali akékoľvek právne povinnosti.

Vykonávacie a delegované akty

Za implementáciu práva EÚ vo všeobecnosti zodpovedajú členské štáty. Jestvujú však oblasti, v ktorých je potrebné stanoviť jednotné podmienky vykonávania práva. Medzi tieto oblasti patria najmä dane, poľnohospodárstvo, vnútorný trh, zdravie a bezpečnosť potravín atď. Vykonávacie akty prijíma Komisia, ktorá sa však zvyčajne musí poradiť s výborom zloženým zo zástupcov všetkých krajín EÚ.

Delegované akty prijíma Komisia na základe delegovania právomocí, ktoré jej poskytuje znenie právnych predpisov EÚ. Táto možnosť však podlieha prísnym obmedzeniam. Delegovaným aktom sa najmä nesmú meniť podstatné prvky právnych predpisov, a v legislatívnom akte sa musia vymedziť ciele, obsah, rozsah a trvanie delegovania právomoci, pričom Európsky parlament a Rada môžu delegovanie právomoci zrušiť alebo voči delegovanému aktu vzniesť námietky.

Subsidiárne právo

Takzvané subsidiárne zdroje sú dané judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a všeobecnými právnymi zásadami. Neoddeliteľnú súčasť práva EÚ tvoria tiež medzinárodné dohody s krajinami mimo EÚ a dohody s medzinárodnými organizáciami. Tieto dohody sa typovo oddeľujú od primárneho práva a sekundárneho práva a predstavujú kategóriu zvláštneho práva. Podľa niektorých rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie môžu mať priamy účinok a majú väčšiu právnu silu ako sekundárne právne predpisy, ktoré s nimi preto musia byť v súlade.

Aké situácie zvyčajne riešime pre našich klientov v súvislosti so zákonmi Európskej únie?

• Poskytovanie právnych služieb v oblasti medzinárodných arbitráží
• Príprava zmluvnej dokumentácie s medzinárodným aspektom
• Uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí v Českej republike
• Právne služby v oblasti práva Európskej únie
• Súdny proces na Európskom súde pre ľudské práva
• Implementácia pravidiel GDPR v podnikoch
• Záväzky vyplývajúce zo zelenej dohody
• Postup pri podávaní žiadostí o európske dotácie
• Orientácia v práve Európskej únie
• Zakladanie obchodných spoločností v krajinách EÚ
• Pomoc pri zápise európskej ochrannej známky
• Právna pomoc pri vymáhaní pohľadávok v štátoch EÚ
• Právne poradenstvo v oblasti účasti na zahraničných tendroch v rámci EÚ
• Pomoc pri plnení medzinárodných záväzkov na vnútroštátnej úrovni
• Orientácia v zákonoch EÚ